Narodil som sa koncom roka 1985. V tom čase sme bývali na sídlisku Juh, na Šrobárovej ulici. Keď som mal štyri roky, presťahovali sme sa do mestskej časti Poprad-Veľká. Tam som prežil celé detstvo až do odchodu na vysokú školu. Bolo to krásne obdobie plné naháňačiek, pádov aj bezstarostného smiechu. Mal som pekné detstvo a dodnes som zaň vďačný.
Vyrastal som v prostredí, ktoré ma naučilo viac počúvať ako hovoriť a viac robiť ako sľubovať. Keď narazím na problém, nehľadám vinníka, ale riešenie. Keď počujem iný názor, neodsudzujem ho. Verím, že namiesto kriku či urážok ľudí možno presvedčiť poctivým argumentom. Chcem ísť príkladom a ukazovať, že veci sa dajú robiť slušne, poctivo a s rešpektom.
Od malička som mal rád kreslenie a veľmi intenzívne som vnímal priestor okolo seba. Všímal som si, ako rastú stromy, ako sa formujú ulice a často som premýšľal: Prečo je táto budova taká, aká je? Prečo stojí práve tu? Kto ju navrhol a ako vedel, že to má byť práve takto? Táto zvedavosť ma priviedla na Fakultu architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
Po štúdiu ma zlákal veľký svet. Desať rokov som žil a pracoval v Dubaji, v prestížnych ateliéroch a pre náročných klientov – od projektov na ostrove Palm Jumeirah až po tie v Mekke. Podieľal som sa aj na návrhu hotela Hilton v hlavnom meste Saudskej Arábie, ktorý získal ocenenie za najlepší hotelový dizajn roka 2016. Budoval som kariéru, o akej mnohí snívajú.
Práve v tom období sa nám narodili dve dcéry a ja som si čoraz viac uvedomoval, že im chcem odovzdať rovnakú radosť a zážitky z detstva, aké som prežil ja. Dlho som premýšľal, ktoré miesto je pre život lepšie. Dubaj ponúka mnohé kariérne možnosti, ale rodinu, blízkosť a pocit domova nenahradí. Vnútri som cítil, že mi niečo chýba.
Pýtal som sa sám seba: kde je náš domov? Odpoveď bola jasná. Nie Dubaj, nie Bratislava. Poprad.
Vybral som si ho znova – s plným vedomím toho, čo som vo svete videl a zažil. Som rád, že som tu. Rozhodnutie vrátiť sa neľutujem. Život v zahraničí ma naučil veľa, ale zároveň mi ukázal, kde naozaj patrím.
Z Popradu som kedysi odišiel sám. Vrátil som sa s manželkou a dvoma dcérami. Vediem ich k láske k nášmu mestu a chcem, aby naň boli hrdé.
Som človek, ktorého môžete bežne stretnúť v meste – v obchode, v divadle, na štadióne alebo v piatok večer s priateľmi. V dobe, ktorej vládnu sociálne siete, stále verím v osobný rozhovor, v pohľad z očí do očí a v komunitu, ktorá sa pozná a drží spolu.
Aj preto som spoluzaložil združenie Spolu tvoríme Poprad. Aj preto chodím medzi ľudí, rozprávam sa s nimi a zbieram podpisy.
A aj preto kandidujem. Nehlásim sa do funkcie, ale do práce pre mesto, ktoré som si vybral za domov.
